Pohľad nahor (Snová výzva)

Ahojte.

Týmto by som tesne pred funusom chcela zahájiť včera objavenú (S)novú výzvu a prispieť čo najlepšie to len pôjde. 

Vzhľadom na to, že uzávierka je už 2. 1. 2017 tak je prakticky nemožné aby som ju splnila do bodky, avšak účasť na nej mi už teraz príjemne spestruje sviatky a nie raz v priebehu dnešného dňa som sa vďaka nej preniesla do minulosti a príjemne, aj menej príjemne si na ňu zaspomínala. 

Ak by ešte niekoho táto výzva, v tak neskorom čase oslovila, tak sa o nej samozrejme môžete dočítať po kliknutí na odkaz v bočnom paneli.

Nuž ale vracajúc sa k veci, nateraz som sa rozhodla spracovať tretiu tému s názvom Pohľad nahor a to formou 4. Fotografia.

Ako som už spomínala, pre mňa to bude viac menej taký nostalgický článok. Z času na čas som totiž s obľubou zachytávala oblohu nad sebou a úprimne, až do dnešného dňa som si pre tie moje amatérske fotografie nenašla žiadne uplatnenie. 

Úprimne, kto by to bol povedal, že obyčajné, viac či menej depresívne fotky oblohy, stromu a pod. raz využijem aj na niečo iné než obzeranie si pre vlastné potešenie? 

Fajn. Svoje cestovanie v čase by som rada zahájila touto, nedatovateľnou fotografiou našej hrušky obyčajnej z obdobia pochmúrnych fotiek a básničiek posledného štvrťroku v 2012. Bolo to ešte v časoch, keď sme si s otcom nerozumeli a okrem toho som navštevovala gymnázium, kde som sa zoznámila so svojím súčasným priateľom, takže koniec koncov môj pobyt v tom väzení bol aj na niečo dobrý. Každopádne je to jedno z tých období, ktorých prerozprávanie by si vyžadovalo samostatný článok.

Nasledujúca trojica fotografii vznikla jeden pekný jarný deň v už o niečo šťastnejšom období po mojom návrate z nemocnice a následnom prestupe na inú školu.

Prvá fotografia síce vyslovene nevystihuje tému tohoto článku, no mám ju rada, pretože ma akosi ešte aj po rokoch napĺňa pozitívnou energiou a stále v nej cítim moju vtedajšiu zvedavosť a očakávanie zmien. Slovom vyslovene taký ten pohľad vpred.

Nasledujúca fotka môže na niekoho pôsobiť depresívne. Bolo to fotené v Maďarsku, pri jazere Balaton. Strávili sme tam niekoľko príjemných, letných dní s mojou staršou sestrou M. a jej rodinkou, až kým som sa svoj pobyt nerozhodla predĺžiť otestovaním aj tej nemocnici na Siófoku. Musím pochváliť to zariadenie a jej (aspoň na moju osobu) príjemný personál.

Žiaľ, prvý deň nám vyšiel tak trochu upršane akoby už bola jeseň. Mne to však na rozdiel od nich nevadilo, keďže ja jeseň milujem nielen pre jej farebnosť, ale aj akúsi zvláštnu pochmúrnosť. Normálni ľudia sa pred dažďom idú schovať a ja naopak práve vtedy ožívam.

Navyše sa mi tá fotka páči aj kvôli okrídlenému aktérovi na nej. Milujem vtáky (pravdaže pre ich krídla, nebuďme perverzní), lebo v mojich očiach predstavujú akúsi voľnosť, voľnosť, ktorú ja osobne potrebujem ku svojmu životu ako kyslík. Teda ak nie ešte viac. 

Ďalšia fotografia ranného slniečka vznikla niekedy začiatkom júna 2015 na pobreží Anglického mestečka Brighton, kam som sa dostala šťastnou náhodou ako jedna z desiatich študentov našej školy. Tí sa ešte spolu s dvoma učiteľmi mohli zúčastniť projektu Erasmus+. Síce sme tam pracovali aby sme si nemuseli platiť za ubytovanie, stravu, letenky a poistenie, no aj za to málo čo som v Brightone stihla objaviť, som sa do toho miesta dokázala zaľúbiť. Nuž a mám pocit, že to je láska na celý život. 

Pravda našla som zaľúbenie aj v Balatone, ale toto je niečo iné. Je to akoby som objavila ďalší domov. Alebo ak chcete hmotný domov, keďže ten môj je tam kde aj moji najbližší a bola by som šťastná keby sa tieto domovy dali spojiť. Každopádne aj toto si vyžaduje samostatný článok.

Táto fotografia je aj na mňa trochu depresívnejšia, ale aj to len kvôli tomu, že si spomínam na obdobie kedy vznikla. No a bodaj by nie, keď to bolo na neskorú jeseň tohto roku v mojej rodnej dedinke. Bol to upršaný deň a ani ja som sa necítila o nič lepšie ako vyzeralo počasie toho dňa. Dlho som totiž bojovala s vlastným pocitom absolútnej neschopnosti. Tenkrát sa to medzi inými týkalo môjho výkonu na vysokej škole a predovšetkým obáv, že budem musieť opustiť miesto, ktoré mi akosi aj napriek niekoľkým "failom" prirástlo k srdcu. Bratislava síce nie je Brighton, ale aj tak ma čímsi fascinuje.

 

Možno je to miestami, možno ľuďmi, možno spomienkami, no to mesto si ma získalo. Má síce svoje negatíva. Ako všetko v živote, no práve tou svojou nedokonalosťou je taká reálna. Ako táto fotografia s výhľadom spred Bratislavského hradu. To len takým bláznom ako ja a pár ďalších ľudí, mohlo napadnúť vyštverať sa tam v noci, keď už začínala byť kosa a niektoré baby už počas výstupu celkom slušne vypínalo (aj) od únavy.

Nuž, čosi málo som si za tie posledné roky prežila, ale tentokrát na rozdiel od depky, následnej letargii až po náhly príval optimizmu pociťujem skôr akúsi zvláštnu neistú istotu, popretkávanú občasným optimizmom a zmiešanú s nemiestnou spokojnosťou.

Popri tom jediné čo chcem je neustále sa zlepšovať, respektíve nebyť ešte horšia. Čo už v podstate pre mňa samo o sebe znamená happy end. 

Nie za životnú situáciu, ale môj pohľad na svet, keďže som  nikdy nemala ťažký život (poznám aj horšie prípady), len som mala pocit akoby som bola uväznená vo svojej mysli. V svojich obavách a nočných morách. 

Lenže teraz mám pocit akoby sa škrupina rozpadla a ja som obnažená od pochmúrnych myšlienok čakala na nové výzvy.